Päť mesiacov na čínskych polievkach. Zuzka Polanecká hovorí o diaľkových trekoch

Kto by o tom niekedy nesníval. Uniknúť na pár mesiacov od každodenného stresu. Tak ako Reese Witherspoon vo filme Wild sa vydať sám do divočiny. Spať každý deň pod hviezdami a nestarať sa o nič iné, len o to, čo poslať do žalúdka, kam zložiť hlavu a ktorou cestou sa vydať ďalej. Stráviť každý deň jednoducho, vonku v prírode. Znie to ako rozprávka.

Zuzana Polanecká, už má za sebou veľa takýchto zážitkov a realitu diaľkových trekov vyhľadáva opakovane. Čo sú to vlastne diaľkové treky? Sú to trasy dlhé zvyčajne niekoľko tisíc kilometrov, ktoré po väčšine času vedú divokou prírodou. Niekedy sú značené a pomerne dobre známe, ako napríklad Pacifická hrebeňovka, ktorú ročne prejde takmer osemtisíc hikerov, a niekedy sú to trasy skryté pred väčšinou sveta. Na trek sa človek vydáva s kompletnou výbavou na chrbte, zvyčajne spí vonku a to najdôležitejšie - cieľom je cesta!

Diaľkové treky určite nie sú pre každého, ale rozhodne sú to pravé pre Zuzku, ktorá sa v júni tohto roku chystá na svoj štvrtý diaľkový trek, tentoraz opäť do Severnej Ameriky. Kto je Zuzka, čo počas svojich ciest zažíva, kde berie motiváciu a ako veľmi to vlastne bolí? To všetko nám prezradila vo veľmi milom rozhovore, ktorý sa natiahol na tri hodiny. Tak veľmi si ma Zuzka svojím príbehom získala.

Zuzka, povedz nám niečo o sebe. Žiješ v Benešove pri Semiloch, kde máš vlastnú súkromnú fyzioterapeutickú prax, minulý rok si prešla 770 km dlhú Cestu hrdinov SNP (Slovenského národného povstania), vlani PCT (Pacific Crest Trail), o pár týždňov sa chystáš na AT (Appalačskú stezku). Boli dlhé treky vždy tvojím koníčkom? Ako si sa k nim dostala?

Postupne! Venovala som sa mnohým outdoorovým športom, v podstate všetkému okrem skydivingu. Môj prvý dlhý trek bol Via Czechia - Stezka Českom. O SNP som sa dozvedela vďaka Lenke Vacvalovej. Kamarátka mi dala jej knihu Nájsť odvahu, a keď som sa rozhodovala, kam ďalej, mala som jasnú predstavu. Na konci SNP som sa rozhodla prejsť Pacifickou hrebeňovku.

Diaľkové treky som začala chodiť aj kvôli svojej práci, pretože ako fyzioterapeutka som každý deň v kontakte s ľuďmi, neustále sa rozprávam, komunikujem, až som si vypestovala potrebu byť často sama. Tak som začal sama chodiť. Najprv na deň alebo dva, potom na týždeň, na dva týždne, až som sa jedného dňa rozhodla, že chcem viac. A práve sa ponúkalo obísť republiku, ktorú som prvých štyridsať dní obchádzala sama.

Aký je to pocit byť štyridsať dní sama?

Nechcem si fandiť, ale asi som silný človek a nevadí mi byť dlho sama so sebou. Nepotrebujem nutne spoločnosť. Veľa ľudí vzdalo stezku Českom po ôsmich dňoch, pretože ich to nebavilo. Pozdraviť čašníčku pri platení v hospode jednoducho nestačí, ale ja s tým nemám problém.

Počúvaš pri cestách hudbu, alebo chodíš v tichu?

To záleží. To už cítiš od rána, že to dnes bude den na nič. Si unavená, niečo ťa bolí... Keď ma to prepadne, pustím si audioknihu alebo niečo svižné, čo ma naštartuje.

Ako sa ti darí skĺbiť prácu fyzioterapeuta so svojimi cestami?

Dovolenku si vyškrtám na rok dopredu.

Počkať, ale PCT ideš aj šesť mesiacov, to si vyškrtneš šesť mesiacov? Čo tvoji pacienti, ktorí majú akútne alebo dlhodobé problémy?

Mala som veľké šťastie, že ma práve oslovila jedna dievčina po materskej dovolenke, ktorá sa nechcela vrátiť do štátnej ordinácie. Ponúkla som jej, že keď odídem, môže mať ordináciu namiesto mňa, a keď sa vrátim, budeme sa striedať. A ono to vyšlo!

LEGENDÁRNÁ PACIFICKÁ HREBEŇOVKA

PCT je aj môj sen. Prešlo ho veľa ľudí, ktorí o ňom napísali aj knihy - napríklad Jakubov cestovateľský denník od Jakuba Čecha alebo knihy od Lucie Kutrovej alias Holky s bucket listom či Moniky Benešovej. Obe dievčatá spali na PCT prvýkrát vonku. Človek má takmer pocit, že to nebude až také ťažké. Aká je však realita?

Pokiaľ ide o spanie vonku, na Pacifickej hrebeňovke nikdy nie si sama. Je tam taká silná komunita ľudí, že tam nikdy sama nezostaneš, ľudia sa o seba navzájom veľmi starajú. Je tam úžasná atmosféra.

A nie je toho tedy niekedy až príliš veľa?

Nie, nie je! Teda, keď som sa rozhodla ísť, tak občas to niekto komentoval, že je to tam príliš preľudnené, ale nakoniec to tak vôbec nebolo. Rozprestiera sa to! Dokonca ani na najrušnejšom úseku, kde som stretla najviac ľudí, nebolo tak rušno, ako keď idete zo Žalýho na Mísečky tady u nás. Ak chce ísť niekto úplne sám, fajn - nech ide na Kaukaz, kde týždeň nikoho nestretneš, ale nie že by bolo PCT preplnené. Napríklad vo Washingtonu bolo úplne pusto!

A ty si išla celý čas sama?

Nie, nešla. Plánovala som ísť sama, ale asi na siedmy deň ma zastihla búrka a nasnežilo mi aj do stanu, vôbec som nespala a povedala som si, že sa necítim úplne komfortne. Potom, keď som prvýkrát stopovala do mesta, zastavil mi zvláštny chalan. Chlapík, ktorý bol bosý, hore bez a išiel si pre trávu do indiánskej rezervácie. Bol síce veľmi milý, ale v aute mal neskutočný bordel, jointy, také tie malé sklenenky na fajčenie... No, povedala som si, ten ma tu vyhodí vo vreci na kraji cesty! To bola posledná "kvapka", keď som si povedala, že už nechcem ísť, a už vôbec nie stopovať sama.

Vedela som o pár Čechoch, ktorí išli neďaleko odo mňa, a tak som zavolala jednej dievčine, či by na mňa nepočkala a či by sme nemohli ísť spolu na pár dní. Bola na tom presne rovnako, a tak sme išli dalej spolu. Obidve sme také neprispôsobivé sólistky, ale sadli sme si a nakoniec sme spolu zostali vyše troch mesiacov. Ani raz sme sa nepohádali, žiadna ponorka.

Zázrak!

Ako sa hovorí: Trail provides. Čo potrebuješ, to dostaneš, a je to tak!

Každý na traile dostane nové meno - "trailové meno". Aké bolo to tvoje?

Budeš sa smiať, ale ja som bola Snežný leopard! Pretože som bola celá oblečená v Dynafitu.

Ako si sa cítila, keď si stála pri ikonickom štartovacom kameni PCT v Mexiku?

Najšťastnejší deň môjho života. Chcela som pobozkať zem, ale bolo mi to trápne pred toľkými ľuďmi. 😊 Prirovnávam to k tomu, ako niektoré ženy snívajú o svadbe alebo o dieťati. Mala som pocit, že toto je moja "svadba" a že ju mám už 5 mesiacov v kuse. Splnený sen, ktorý som prežila 5 mesiacov a celý čas som bola šťastná. Potom úplne pochopíš, prečo ľudia upadajú do potrailovej depresie, keď sa to skončí a musia sa vrátiť do normálneho života.

To ma privádza k filozofickej otázke, či nie sú dlhé treky tak trochu únikom z reality? A nemal by sa človek snažiť, aby bol aj doma šťastný?

Samozrejme, že je to veľký únik od reality. Asi záleží na tom, či žijeme život, pre ktorý sme boli stvorení. Ja som napríklad na stezce Českem zistila, že milujem spanie vonku. Že najkrajšie rána sú tie, keď sa prebudím vonku a vtáci spievajú, otvorím oči, rozopnem stan a všade okolo mňa je nádherná príroda. Milujem zaspávanie pod hviezdami. Až som si hovorila, či to nie je nejaká úchylka... Myslím, že byť každý deň vonku nám nesmierne chýba.

A čo to nepohodlie, ktoré rána vonku prináša? Ako sa ti vylieza z vyhriateho spacáku do zimy?

Toho som sa veľmi obávala. Najviac som sa bála zimy celkovo. A nakoniec to bolo v pohode. Keď sme prileteli do Washingtonu, tak začalo snežiť a my sme sa ráno obliekali do mokrého oblečenia, mokrých topánok, balili sme zamrznutý stan... Ale ty vlastne už od rána makáš, všetko to balíš a potom hneď ideš, takže sa zahreješ. Nepríjemné bolo zastavovať sa na jedlo počas dňa. Kým sa mi zohriala čínska polievka, bola som zmrznutá. Takže sa menej zastavuješ, menej ješ a viac chudneš.

Koľko si schudla?

Dvadsať kíl. Ale ja som mala výhodu, že som mala pred odchodom nadváhu, takže som bola v pohode, ale niektorí vychudnutí chlapci musia robiť výkrmné tábory - zastavia sa a celý deň alebo dva len jedia.

Ako vyzeral tvoj jedálniček na trase?

Nemala som toľko peňazí, aby som si kupovala drahé trvel lunche, takže to boli čínske polievky. Travel lunch stál 15 dolárov, čínska polievka bola len za dolár. Zelenina alebo niečo podobné, to je strašne veľa váhy. Niekedy som si urobila radosť jablkom, baby karotkou alebo som si obľúbila jarnú cibuľku. Potom som vo Washingtone zbierala praváky. Keď prídeš do mesta, kúpiš si kilo mandarínok, broskýň a doháňaš strašný deficit ovocia. A potom ideš na burger. Pretože hladuješ. Skutočne!

Takže hikers hunger, fenomén, keď ťa premôže neukojiteľný hlad, je reálny pojem?

Ja som ho našťastie zažila len dvakrát, a vždy v meste. Ale niektorí to chytili na trase, zjedli si všetky zásoby a museli sa vrátiť do mesta.

Predpokladám, že ako skúsená hikerka si sa spočiatku príliš nepreháňala, ako niektorí nováčikovia na diaľkových trasách? Koľko kilometrov si zhruba chodila? Trénovala si pred tým, ako si sa vydala na cestu?

Chodím pravidelne počas roka, ale inak sa to "natrénuje" až na priamo na samotnem treku. Mala som v pláne denne prejsť 30 km, ale niekedy to nevyšlo. Napríklad, keď si v oblasti, kde nebola voda (najmä v prvej etape treku cez púšť), musíš chodiť od "vodnej kešky k vodnej keške". Aby si mala predstavu, denne som so sebou nosila šesť litrov vody, čo môže niektorých ľudí prekvapiť. Musíš však počítať aj s varením a púšť je prekvapivo kopcovitá, takže sa dosť zapotíš.

Vieš koľko výškových metrov si denne nastúpala?

Asi tisíc denne alebo viac. Na PCT nie je veľa rovinatého terénu, možno pár v Oregone. Ale napríklad v púšti to boli možno dve rovinky za prvých 40 dní.

No, to ma prekvapilo, púšť som si predstavovala ako placku!

Ja tiež. Ale nie, je to hore-dole. Našťastie, aspoň tento rok nebolo tak horúco ako pred rokmi. Na druhej strane, v Sierre a Oregone bolo strašne veľa snehu, takže sme ich museli vynechať. Bol tam storočný sneh, desať metrov. Dalo sa to prejsť len na skialpoch alebo snežniciach, ale na to sa odvážilo len asi 10 % ľudí.

PCT zvyčajne začínaš na juhu, v Mexiku, a ideš na sever ku kanadskej hranici. My sme teda prešli púšťou na začiatok Sierra Nevady, tam sme nasadli na lietadlo a leteli sme na úplný koniec trasy ku kanadskej hranici, pretože vo Washingtone bol naopak podpriemerný sneh. Potom sme sa vydali opačným smerom, ako takzvaní SOBO, Southbound hikers (opakom je NOBO, Northbound hikers).

Zaujímavé je, že tí, ktorí nemali mapy.cz, nemohli chodiť po Sierre. Tí, ktorí ich mali, viedli celú skupinu, pretože podľa metra vedeli povedať, kde sa nachádzate. Aplikácia FarOut, ktorou sa to bežne robí, ti to presne nepovie.

Na čo je teda FarOut lepší?

Dokáže ti povedať aktuálne informácie - napríklad či je v keške voda, zoznam trail angels, či je niekde chřestýš a podobne - pretože aktuálne informácie tam môže zapísať každý!

Pokračovanie nižšie.