Rozhovor: Matúš Vnenčák o Tatranskej Šelme a ako to bude ďalej

Rozhovor s Matúšom Vnenčákom

Tatranská Šelma. Mali sme doma debatu, ktorú šelmu myslíš? Jedného napadol medveď, druhého rys! Alebo je to skôr metafora a šelma je vlastne samotný pretekár?

Nemyslím si, že by to niekedy malo nejakú súvislosť s konkrétnym zvieraťom (smiech). Šelma je skôr synonymom pre niečo silné, dravé a rýchlo sa pohybujúce. Môže to byť rys, medveď, vlk, na tom nezáleží. Ale príbeh, ktorý sa skrýva za názvom, má v skutočnosti zábavný podtón! Prvý ročník sa volal iba "Beh na Slavkovský štít". Pri tvorbe webovej stránky mi však webový editor povolil použiť logo šelmy, ktoré je tam dodnes. A tak jednoducho beh dostal svoj názov! Po pár rokoch sa k pretekom pridal Dynafit ako hlavný sponzor so snežným leopardom v logu a všetko sa to pekne spojilo.

V poslednom čase sa šelmy na Slovensku akosi rozmnožili, viz nedávna epizóda s paní, ktorá bránila svojho syna pred medveďom vidlami. Žiješ v Smokovci, priamo pod Slavkovským štítom. Počula som príbeh o medveďovi, ktorý prišiel priamo do vášho domu. Čo je na tom pravdy?

Medveďov je tu veľa. Ale mám pocit, že pred pár rokmi ich tu bolo ešte viac. Myslím si, že je to možno tým, že sa v poslednom roku tak trochu rozšírili po celom Slovensku, dokonca aj mimo Tatier. Už ich tu nie je toľko ako kedysi, keď sme ich "stretávali" pri každom kontajneri.

Môj príbeh s medveďom sa naozaj stal. Keďže sme nechali otvorené vchodové dvere, do chodby, kde som mal pripravený odpad, vošiel mladý medveď. Keď sme večer prišli domov, Nika (manželka) mi povedala: "Vnútri je určite medveď!". Upokojil som ju: "Medvede boli všade, ale neverím, že by prišiel do takého uzavretého priestoru!". Potom sme na kamere zistili, že tam naozaj bol.

Poďme k samotným pretekom. Preháňal niektorého pretekára medveď?

Myslím, že na pretekoch nie... Sú plachí a začínajú vychádzať až po západe slnka. Cez deň spia, aspoň tu v Tatrách. Alebo si to aspoň myslíme (smiech).

Matúš, ako vznikla celá Tatranská Šelma? Niekde som čítala, že pôvodne si chcel ísť behať len s pár kamarátmi, ale nejako sa to roznieslo a stal sa z toho taký populárny pretek.

Je to tak. Na začiatku som nemal žiadne plány ani myšlienky robiť preteky ako takéto. Na Slovensku bolo veľa pretekov, ktoré som absolvoval, ale ani jeden nebol taký extrémny, s takým veľkým prevýšením. Teraz je skyrunning populárny a takýchto pretekov je nielen u nás viac. Pred dvanástimi rokmi to však bolo iné. Keďže som mal Slavkovský štít priamo pod nosom (rozprávame sa online, Matúš otáča počítač a ja vidím výhľad na Slavkovský štít priamo z jeho okna), ponúkalo sa to. Tak som si chcel najprv zabehnúť Vertikál, keďže som vtedy behal hlavne do kopca. A to je asi jediná logická línia, ktorá sa tu dá nájsť. Preto najprv vznikol Vertical - beh na Slavkovský štít - a o dva roky neskôr sme prišli s Ultra.

Na začiatku to bolo len také stretnutie s kamarátmi, kde som si povedal, poďme to zabehnúť, zmerať si čas a porovnať kondičku. Vytvoril som udalosť na Facebooku a prišlo 80 ľudí. Čo bolo pre mňa veľkým prekvapením! Potom už išlo len o to, presvedčiť jedného z nás, aby nešiel behať a išiel merať čas. 😊 Odozva bola skvelá a nakoniec sme túto udalosť označili za prvý ročník behu, aj keď vtedy ešte nelegálneho. Od druhého ročníka sme všetko zlegalizovali a odvtedy máme aj vždy limit 200 ľudí na oba preteky.

Máš predstavu, aký bol previs registrácie v predchádzajúcich ročníkoch?

Ťažko povedať. Keď sa registrácia naplnila, formulár sa uzavrel. Ale najväčší záujem bol asi pred tromi rokmi. Nebyť limitu na štartujúcich, potenciálne mohlo byť na pretekoch okolo 2 000 ľudí (smiech).

Organizovať preteky v náročnom horskom prostredí určite nie je jednoduché. Prichádzal si na všetko postupne sám?

Všetko som robil sám a neskôr mi pomohla Nika. Samozrejme, v posledných rokoch sa na pretekoch podieľalo niekoľko desiatok ľudí, najmä v deň pretekov. Ale reálne som organizáciu od povolení, horských chát, horskej služby, hotelov, cien až po logistiku a komunikáciu zvládol sám. Keď to všetko robí jeden človek, zaberie to veľa času. Skúsil som si spočítať, koľko času strávim nad Šelmou, a vyšlo mi to asi na dva až tri pracovné mesiace... Takže som každý rok na úkor svojho voľného času a bežnej práce trávil prípravou pretekov noci a takmer aj rána. Môj voľný čas bol naozaj minimálny, a aj preto je tohtoročná podoba Šelmy iná.

Čo všetko to obnáša, čo všetko je potrebné zariadiť?

Z hľadiska organizácie je to náročnejšie ako napríklad trailový beh mimo mesta v lese. Samozrejme, ťažšie bolo získať povolenie, pretože sa behá v národnom parku, a Tatranský národný park je predsa len dosť špecifický. Všetky organizované podujatia podliehajú rôznym stupňom ochrany a obmedzeniam. Na Slavkáč vedie turistický chodník, takže nebolo ľahké získať povolenie, ale stále to bolo jednoduchšie, ako keby išlo len o neoznačený chodník, čo by nám asi nikdy nepovolili. S pomocou niekoľkých kontaktov sa mi to podarilo prekonať. Ale myslím si, že keby prišiel niekto nie celkom miestny, bolo by to násobne ťažšie, už len z tohto hľadiska.

Po získaní povolenia musíš všetko vybaviť, ako som už spomínal, s horskou službou, časomierou, hotelom, horskými chatami, sponzormi, dobrovoľníkmi... Plus všetka administratíva - ľudia majú milión otázok, ty im chceš v dobrej viere na všetky odpovedať - ale to sú ďalšie stovky e-mailov!

A neskúsil si možno niektoré povinnosti preniesť na niekoho iného?

Mne to, na druhú stranu, bavilo. Ale potom jo. Napríklad na niektoré otázky som už nemohol odpovedať. Ak to nebola konštruktívna otázka alebo sa dala na stránke dohľadať, jednoducho som už neodpovedal. Myslím, že ani ostatní organizátori neodpovedajú každému.

Kedy sa začnú prípravy na ďalší ročník? Pol roka vopred? O mesiac?

Asi mesiac po pretekoch musíš ešte vyriešiť nejaké sponzorské veci, fotky, médiá a podobne. Potom máme pár mesiacov do pretekov voľnoo. Ale aj cez zimu musíš byť v kontakte s určitými ľuďmi, riešiť sociálne médiá, PR články... A každý rok otvárame registráciu o polnoci prvého apríla - to sú štyri mesiace vopred. Posledných pár rokov bolo obsadených hneď. Myslím, že rekord v zaplnení zoznamu 400 účastníkov bol 20 sekúnd! Hoci minulý rok to bolo pomalšie, zaplnil sa asi po dvoch dňoch.

A čo náklady? Koľko takéto preteky stoja?

Je to rádovo tisíce eur, celkovo desaťtisíce (plus mínus). Každý rok to vychádza inak, ale vždy som sa snažil, aby to bolo čo najjednoduchšie a najjednoduchšie, takže sumy môžu byť pokojne aj vyššie.

Vyskytli sa za tých dvanásť rokov nejaké průšvihy?

Ten najhorší - teda smrť - sa našťastie nikdy nestal. K najhoršiemu zraneniu došlo, keď jeden chlapík zakopol a spadol do bezvedomia, pričom si udrel hlavu o kameň. Zavolali sme leteckú záchrannú službu, ale nakoniec sa všetko podarilo. V ten deň dokonca prišiel na našu afterparty! 😊 Ale každý rok som začal cítiť taký veľký strach a zodpovednosť, že sa môže niečo stať. Aj keď každý pri registrácii podpíše, že štartuje na vlastné riziko, je to len na papieri. Skutočná zodpovednosť je aj tak na organizátoroch.

Minulý rok nás prekvapila dosť brutálna búrka, všade lietali blesky, takže sme preteky prerušili. Ale aj tak tam bolo asi pätnásť bežcov. Lokálna búrka sa vytvorila práve tam, kde boli. Bolo to dosť nepríjemné. Pol hodiny sme sledovali, ako blesky udierajú priamo okolo nich, a keď sa dostali do cieľa, rozprávali nám, ako tam ležia na zemi a snažia sa to v zdraví prežiť.

Je ťažké vybrať si počasie štyri mesiace dopredu...

A nie je to ojedinelý prípad. Aj vertikál na Slavkač sme  museli niekoľkokrát skrátiť, pretože na vrchole je otvorený hrebeň, nie je tam žiadna chata, žiadne miesto, kde by sa dalo schovať. A keď sa tam zíde 200 pretekárov a niekoľko stoviek divákov, je obrovská šanca, že to niekoho zasiahne. Ale aj keď sme preteky skrátili, vždy sa našlo niekoľko premotivovaných športovcov, ktorí sa snažili dobehnúť do cieľa. My však musíme myslieť na tých posledných, ktorým to ešte chvíľu potrvá...

Jednoducho sa nechcem dožiť toho, aby sa stalo niečo horšie. Na jedných pretekoch v Taliansku došlo k úmrtiu, niekoho zasiahol blesk. A to naozaj nechcem. Nechcel by som žiť s tým, že nejaká hlúpa súťaž spôsobila, že niekto prišiel o život.

Takže minulý rok bol pre teba akousi poslednou kvapkou, kedy si si povedal dosť, nebudem takto riskovať?

Áno. Dokonca som hľadal náhradu, kto by to po mne organizačne prevzal, a tak by som mohol preteky absolvovať so svojím vlastným štartovacím číslom. Ozvali sa nejakí ľudia z Poľska, jedna eventová spoločnosť, ktorá chcela urobiť preteky s 2000 ľuďmi a nemala ani poňatia, čo to obnáša, ale inak nič.

Tak som skúsil urobiť z pretekov virtuálne preteky. A zatiaľ sa prihlásilo asi deväťdesiat pretekárov. Máme otvorenú registráciu, ale bez štartovného. Pretekári sa môžu prihlásiť takmer do konca septembra a som zvedavý, koľko ľudí sa prihlási.

Tohtoročný formát Tatranskej šelmy je úplne iný a zúčastniť sa môže prakticky ktokoľvek. Aké sú zatiaľ ohlasy?

Tak trochu som to ofejkoval, radšej som sa k tomu zatiaľ nikde príliš nevyjadroval. Ale samozrejme, že nejaké ohlasy sú. V zmysle - škoda, že už nie sú preteky, alebo že nie sú tento rok. Ale nakoniec je asi každý rád, že existuje aspoň niečo ako virtuálne preteky. Zarytí fanúšikovia tak trochu dúfajú, že sa vrátime k pôvodnej podobe. Čo je jedna z možností, ešte sme to úplne nezavrhli.

Čo by si poradil úplnému nováčikovi, ktorý sa chystá zúčastniť prvýkrát, a teda v podstate od tohto roku na vlastnú päsť?

Samozrejme, treba sa fyzicky pripraviť, aby to človek zvládol. Terén v Tatrách je úplne iný, než na aký sú ľudia bežne zvyknutí. Sú tu skaly a kamene, nie je to beh v lese, kde môžete prakticky zavrieť oči a len tak bežať z kopca alebo do kopca. Musíte si dávať pozor, kam šliapete na každom kroku, pokiaľ ste to podvedome nezachytili ako miestni. Ľudia s tým mávajú problém.

Nováčik by mal teda trénovať technický terén, ale najmä by som chcel zdôrazniť, že každý by mal skontrolovať predpoveď počasia. Tá môže zohrať veľkú úlohu pri Verticali aj na Ultra. Na Ultra ešte viac. Ako som už spomínal, najmä v lete býva veľa búrok. Nehovorím to len preto, aby sa účastníci nezranili, to je samozrejmé, ale aj preto, aby nikto nemusel v polovici trate skončiť a zostúpiť. Väčšina účastníkov je zďaleka, bolo by nepríjemné musieť ísť do Tatier kvôli Šelme viackrát.

Pre ideálne podmienky je najlepšie vybrať si termín počas týždňa, keď je turistov o niečo menej ako cez víkend a trasy sú prázdnejšie. Kvôli bezpečnosti je lepšie ísť aspoň vo dvojici, i keď je možné, že nepodáte najlepší výkon, ak dvojice nebudú úplne rovnocenné - to musí každý zvážiť sám. Hlavné je byť opatrný a užiť si to. 😊

Nie sú riziká väčšie práve preto, že preteky nie sú organizované? Skrátka, nie je tam nikto, kto by zavolal STOP a preteky včas ukončil?

V horách je každý zodpovedný sám za seba. Mal by sa riadiť zdravým rozumom, predpoveďou počasia a prípadne varovaním Horskej záchrannej služby. Určite je tiež vhodné povedať blízkym, že v daný deň idem bežať trasu Šelmy.

Značíš vždy trasu pretekov sám?

Nie, my nemáme povolené trasu značiť. Na Slavkáč je to jednoduché, hore po chodníku až na koniec, jediná vyznačená trasa. A Ultra je stále na Tatranskej magistrále, hlavnej červenej trase. Nie je tam ani meter kam by sa dalo odbočiť. A kupodivu nikdy nebol problém so značením. Vždy vidíš, ktorým smerom sa to uberá.

Má Šelma stálych rekordmanov/ favoritov alebo pretekárov, ktorí sa opakovane vracajú a idú na istotu prvého miesta? Kto je to tento rok?

Nie, ale mám pocit, že je to trend, ktorý v súčasnosti prichádza. Vidím to aj u organizátorov športových aj kultúrnych podujatí, s ktorými sa rozprávame. Záujem o fyzické, reálne podujatia klesá, ale tie organizované prostredníctvom aplikácaií získavajú na popularite. A nie je to len fenomén Česka a Slovenska, je to vidieť aj na podujatiach v zahraničí. Vrchol bol asi pred tromi rokmi, ešte pred príchodom covidu. Vtedy nikto nemal problém s organizovaním podujatí z hľadiska naplnenia kapacity. Tento rok vidím zmenu aj tu na Slovensku, napríklad lístky na náš najväčší hudobný festival Pohoda, ktorý zvyčajne priláka desaťtisíce ľudí a býval vypredaný mesiace dopredu, sa dajú kúpiť aj na mieste. Je to jasné zrkadlo. Jasné, nedá sa to zovšeobecňovať, ale vnímam to ako súčasný trend - záujem o podujatia, ktoré explodovali s pandémiou, mierne opadol.

Máš predstavu, koľko ľudí nakoniec tento rok virtuálne preteky pobeží? Bude sa to blížiť k tisícke? 😊

Myslím, že maximálne 200 ľudí... Tento rok je to taký pilotný projekt, nikde som ho neinzeroval. Žiadne PR články, nič. Keby som to boostoval ako pred pár rokmi, možno by tá tisícka ľudí prišla. Ale keďže je to prvá virtuálna verzia pretekov, je to skôr test.

Takže zatiaľ nemáš od virtuálnej verzie príliš veľké očakávania?

Nie, ale mám pocit, že je to trend, ktorý v súčasnosti prichádza. Vidím to aj u organizátorov športových aj kultúrnych podujatí, s ktorými sa rozprávame. Záujem o fyzické, reálne podujatia klesá, ale tie organizované prostredníctvom aplikácií získavajú na popularite. A nie je to len fenomén Česka a Slovenska, je to vidieť aj na podujatiach v zahraničí. Vrchol bol asi pred tromi rokmi, ešte pred príchodom covidu. Vtedy nikto nemal problém s organizovaním podujatí z hľadiska naplnenia kapacity. Tento rok vidím zmenu aj tu na Slovensku, napríklad lístky na náš najväčší hudobný festival Pohoda, ktorý zvyčajne priláka desaťtisíce ľudí a býval vypredaný mesiace dopredu, sa dajú kúpiť aj na mieste. Je to jasné zrkadlo. Jasné, nedá sa to zovšeobecňovať, ale vnímam to ako súčasný trend - záujem o podujatia, ktoré explodovali s pandémiou, mierne opadol.

Uvidíme, verím, že sa Šelmy zúčastní aspoň 200 ľudí. A či ich bude viac alebo menej, je v podstate jedno. Možno prídu aj tí, ktorí sa obávali časového obmedzenia. Viem, že sú aj takí, ktorí sa báli a nechceli sa, nechcem povedať, strápniť. Napríklad na sieťach propagovali, že Šelmu poběžia, a potom nakoniec ani neboli vo výsledkovej listine, pretože mali horší čas, ako bol časový limit. A možno týchto športovcov nová verzia osloví! 😊

Takže keďže preteky teraz prebiehajú cez aplikáciu STRAVA, mám nekonečne veľa pokusov na odbehnutie pretekov a bude sa počítať môj najlepší čas?

Áno, je to tak, môžeš ho bežať každý deň a STRAVA ti vypočíta najlepší čas. 😊

Máš predstavu, aký je pomer žien a mužov medzi štartujúcimi?

Každý rok sa percento žien zvyšuje. Myslím, že na začiatku to bolo tak päť percent. V súčasnosti je to možno dvadsať až tridsať percent. Ale teraz je to na všetkých pretekoch ako cez kopirák.

Bežal si Šelmu ako pretekár, alebo si vždy len organizoval?

Ako pretekár som bežal len nultý ročník. Tento rok už som si však Slavkáč zabehol a zajtra som chcel skúsiť prvýkrát zabehnúť Ultra, ale počasie nie je úplne ideálne a mám nejaké pracovné povinnosti, takže to možno odložím. Ale teším sa aj na Ultra.

Keďže sú preteky virtuálne, bude tento rok aj afterparty?

Bude! Afterpárty sú veľmi silné. Organizačný tím, ktorý sa podieľa na pretekoch v deň ich konania, vie, ako sa poriadne zabávať. Afterparty je vždy v krčme v Tatranskej Lomnici a hoci je to možno zvláštne, je to asi najzábavnejšia akcia pretekov. Večer sa tam všetci stretnú, každý spracuje svoje zážitky z behu a párty je z toho dosť masívna. "Pomaly" každý rok sa stalo niečo, kvôli čomu musela prísť záchranka (smiech), pretože v krčme majú na strope priskrutkované sánky a vždy na ne niekto vylezie a potom spadne na hlavu a pomliaždi si krk. 😊

Spomenieš si na nejaký silný moment alebo spomienku spojenú s pretekmi?

Spomínam si na zážitok hned z druhého ročníka Šelmy. Aj keď sa preteky konali uprostred leta, na vrchole Slavkáča bol sneh a ľad, hmla, že nebolo vidieť na dva metre. A tak sme museli znížiť cieľ o 100 vertikálnych metrov. Ale každý rok je iný a vždy to v tebe niečo zanechá.