"V Indian Creeku nie je nič. Dá sa iba liezť!". S horským vodcom v divokej prérii

Pekné spáry nenájdete všade. V Indian Creek si ich ale užijete na istotu a do sýtosti! Aj keď si tam nekúpite ani nanuk, o kvalitný lezecký materiál tam nie je núdza. Budete so sebou musieť niesť pár kíl železa, ale tá námaha rozhodne stojí za to. Horský vodca UIAGM Robert Vrlák nám porozprával o tom, ako sa dostal k svojmu povolaniu a aké je vodiť ľudí po horách. A tiež o tom, ako sa lezú spáry v Utahu!

Roberta Vrláka som prvýkrát videla, keď práve visel v spáre. Síce to nebola žiadna epická skalná trhlina, ale umelý drevený trenažér, ktorý sa používa pri súťaži Crack Machine. Napriek tomu epicky strčil do vrecka všetky mladšie ročníky a skončil z desiatok účastníkov druhý, s obrovským náskokom.

Robo je skvelý lezec aj skialpinista. Má za sebou nespočetné výpravy vrátane dvojnásobného výstupu na Denali (6190 m) na Aljaške či hodnotných lyžiarskych zjazdov, ako napríklad prvý zjazd južnej steny Demirkaziku (3756 m) v Turecku alebo zlyžovanie juhovýchodnej steny Kazbeku (5033 m) v Gruzínsku. Je tiež držiteľom medzinárodnej kvalifikácie horského vodcu UIAGM, ktorú, ako sa dozviete, človek nezíska vôbec ľahko.

Je to skrátka človek, ktorý o horách už naozaj niečo vie. Aká bola jeho cesta k horám, k profesii horského vodcu a za lezením do Utahu? A ako sa v Indian Creek lezie? Odpovede na vás čakajú v obsiahlom rozhovore.

Robo, ako si sa dostal k horám? Máš ich v krvi z rodiny, alebo si si k nim našiel cestu sám?
Narodil som sa vo veľkom meste – v Bratislave. Na základnej škole, myslím, že to bolo v 7. triede, prišiel kamarát s nápadom – čo keby sme sa prihlásili do horolezeckého oddielu? Jeho tréner z predchádzajúceho krúžku otváral nový oddiel pre mládež. Tak sme to išli skúsiť a v podstate mi to zostalo až dodnes. Začali sme v horolezeckom oddiele mládeže, ktorý sa vtedy volal HDM JAMES Bratislava. Z rodiny tam v podstate nebol žiadny vplyv, pretože sa nikto z nich horám nevenuje tak, ako ja. Proste to prišlo a ja som sa toho chytil. Nadšenie vzplanulo a stále horí!

Takže stať sa horským vodcom nikdy nebolo tvojím snom?
Nie, nikdy som nechcel byť ani inštruktorom v JAMESu, ani horským vodcom. Vždy som si chcel skôr robiť svoje vlastné projekty. Ale tak nejako s vekom som si uvedomil, že práca, ktorá ma živí, ma už toľko nebaví a že by som chcel skúsiť aj niečo iné. A najbližšie mi bolo vodcovstvo, pretože horolezectvu som sa dlhodobo venoval. Tak som si povedal – no tak to skúsim, veď čo, v najhoršom ma vyhodia. A ono to vyšlo!

Kvalifikáciu medzinárodného vodcu má len pár desiatok ľudí, či už na Slovensku, alebo v Česku. Absolvovať kurz na vodcu UIAGM nie je len tak. Ako taký kurz prebieha?
Celé to začína už podaním žiadosti. Súčasťou je totiž aj zoznam výstupov, ktoré uchádzač absolvoval. V každej kategórii musíš splniť výstupy s určitou obtiažnosťou a dĺžkou. Tie výstupy musia byť skalné, letné, zimné, ľadové aj skialpinistické.

Tento zoznam, asi za posledných 5 rokov, som si musel dať dohromady a potom som mohol ísť k prijímacím skúškam. Začínali sme zimnými, v Krkonošiach, kde sme robili skúšku z lyžovania, ľadového lezenia, freeridingu a zimného parkúru. Letné prijímacie skúšky boli v Moravskom krase, kde sme absolvovali klasické športové lezenie aj tradičné lezenie. Zaujímavosťou bolo, že do Českej asociácie horských vodcov prijali iba mňa a ešte jedného Slováka. Ostatní buď odstúpili, alebo neprešli a podobne. No, dvaja Slováci, to je na otvorenie kurzu málo, takže sme museli čakať pol roka na ďalšie prijímacie skúšky, než prijmú ďalších ľudí. Samotný kurz potom trval tri roky a obsahoval asi 15 jednotlivých „podkurzov“, ktoré trvali týždeň, niekedy aj dva. Väčšina končila ďalšou skúškou z teórie, praktického vodcovstva, skúškou z rýchlosti a podobne.

Na konci musíš zložiť ešte dve veľké záverečné skúšky – aspirantskú a záverečnú. Záverečná trvá 10 dní v kuse v oblasti Mont Blancu. Medzi týmito dvoma skúškami si musí každý aspirant ešte splniť povinnú prax. Ja som mal odvedených asi 60 reálnych túr s reálnymi klientmi. Väčšinou tých prvých 10 túr je pod priamym dozorom a zvyšné túry sú pod nepriamym dohľadom iných vodcov alebo lektorov. A keď týmto všetkým prejdeš, nevyhodia ťa, prežiješ to a nevzniknú žiadne problémy, staneš sa horským vodcom! Dostaneš licenciu, ktorú si ale musíš pravidelne obnovovať. Každé dva roky je povinné preskúšanie, takže vzdelávanie nikdy nekončí. Mne sa podarilo stať sa členom lektorského zboru NAHVSR.

Takže pre predstavu, koľko rokov ti trvalo tú kvalifikáciu získať?
Reálne od začiatku vrátane podania žiadosti a čakania na ďalšie prijímacie skúšky to celé trvalo asi päť rokov.

A koľko to stálo?
Stálo ma to asi 15 tisíc eur. Dnes je to určite viac. Ale je veľmi ťažké kurz absolvovať popri zamestnaní, až by som povedal nemožné. Zaberie ti to strašne veľa času. Plus pri povinných praxiach uchádzač pracuje za menej, tým pádom má znížený príjem, ale zároveň musí pomerne dosť platiť za samotné kurzy… Takže pri zamestnaní sa to vôbec nedá. Kvôli praxi si čistých cca 60 dní niekde preč, plus do toho ešte na všetkých tých kurzoch, takže reálne si mesiace preč. To ťa v každom zamestnaní vyhodia.

Existuje medzi vodcami nejaká rivalita? Pociťuješ niečo také, alebo naopak všetci držíte spolu a vládne medzi vami priateľská atmosféra?
Vôbec nie, žiadna rivalita medzi nami nie je. Aktuálne je po tejto službe obrovský dopyt, strašne veľa ľudí chce chodiť po horách. Naopak, pomáhame si, túry a klientov si medzi sebou predávame a snažíme sa navzájom si pomôcť, ako to len ide. Sme komerčné subjekty, takže áno, vždy by tam niečo také mohlo vzniknúť, ale vzhľadom na charakter dnešného trhu sa to nedeje, pretože tej práce je oveľa viac, než sme schopní zvládnuť.

Koľko výstupov a túr zhruba za rok s klientmi absolvuješ?
Myslím, že je to okolo 120 dní, alebo 150, nemám to presne spočítané. Ale za leto je to okolo 60–70 dní, a za zimu približne to isté. Ja sa ale neživím vodcovstvom úplne na sto percent, stále mám aj svoju malú firmu, ktorá pracuje v oblasti online marketingu. Tí, ktorí sa živia len vodcovstvom, môžu nachodiť kľudne aj 200–250 dní, ale to už je naozaj veľa.

Ako to zvládaš fyzicky? Chodíš ešte napríklad trénovať na stenu sám pre seba?
Áno, chodím trénovať na stenu aj na bouldrovku. Vždy je to počas sezóny trochu problém. Na začiatku mám obrovský drive, snažím sa dodržiavať stanovený tréning, ale ku koncu sezóny, keď energia opadne, jednoducho chodím len toľko, koľko zvládnem. Všetko skombinovať je aktuálne naozaj veľmi náročné.

Myslela som, že by ti mohlo stačiť, že toho toľko nalezieš s klientmi…
Záťaž s klientmi je iná. Je väčšinou hlavne na nohy, pretože toho s ľuďmi veľa nachodíš. A keď už lezieš, tak v nízkom stupni obtiažnosti, takže horná časť tela veľmi nepracuje. Vôbec sa to ani nepribližuje nejakému športovému lezeniu.

Do akej obtiažnosti vodíš? Trojkové, štvorkové lezenie, alebo aj vyššie?
Mal som pár klientov, s ktorými sme sa pohybovali až v sedmičke, osem mínus, podľa stupnice UIAA. Ale väčšinou sa to pohybuje okolo dvojky, trojky. Ľahký, horský terén. Kto už sa chce pohybovať vo vyšších stupňoch, má obvykle parťáka a nejde s vodcom. Pokiaľ už niekto chce liezť ťažšie veci, sú to ľudia, ktorí už majú niečo odlezené a z nejakého dôvodu nemajú parťáka. Ale takých ľudí je naozaj málo.

Vyberáš si klientov? Pýtaš sa ich dopredu, čo už majú za sebou, alebo ako to prebieha? Nedokážem si predstaviť ísť do náročného horského terénu s niekým, koho vôbec nepoznám a neviem, ako v horách funguje.

Prebieha to tak, že klient väčšinou prichádza cez moju webovú stránku, na ktorej sa snažím, aby bolo jasne napísané, čo by mal klient spĺňať. Aké zdravotné problémy by určite nemal mať a podobne. Ale samozrejme, nie každý si to prečíta. Ja sa na to pýtam aj neskôr, či už počas telefonátu, keď dolaďujeme detaily, alebo hneď pri stretnutí. Veľa sa dá odhadnúť už z prvého pohľadu na človeka, z prvého pohybu – aj keď ešte ideme len po chodníku.

Samozrejme niektoré veci sa ukážu až v ťažšom teréne. Klient ti môže klamať, napovedať čo všetko vyliezol a potom sa ukáže, že je slabý alebo že zamlčal napríklad nejakú chorobu. Ale práve tie viacročné skúsenosti vodcu ťa naučia, na čo sa hneď pri prvom pohľade zamerať a aké signály sledovať, aby sa odhalil prípadný problém. Ale nie som jasnovidec, do toho človeka nevidím. Ak sa problém prejaví až v danom momente, a človek sa ti napríklad začne rúcať, v tej chvíli musím začať fungovať viac ako psychológ. Záleží, aký je pôvod toho problému. Našťastie sa mi všetky také situácie zatiaľ vždy podarilo zvládnuť bez väčších problémov.

Takže vrtuľník ti pre klienta ešte nikdy neletel?
Neletel, ale… Bolo to blízko, áno. Zažil som s klientom napríklad vykĺbené rameno, ale našťastie sme boli veľmi blízko lanovky. Vtedy kvôli podmienkam ani vrtuľník letieť nemohol, takže sme ho k tej lanovke museli doslova dotiahnuť. Ostatné situácie, ktoré som musel riešiť, boli skôr v rovine nejakej psychologickej pomoci, keď som klienta musel slovne podporiť, upokojovať ho a rozprávať sa s ním, držať jeho pozornosť a podobne.

Pri túrach na lyžiach som zažil dve zlomeniny, ale zvládli sme to zase bez vrtuľníka, opäť sa totiž nedalo lietať. To sú situácie, s ktorými sa človek skôr alebo neskôr stretne, ak sa takto veľa pohybuje v horách. Nedá sa tomu vyhnúť. Je to súčasť toho byť horský vodca. Musíš vedieť tieto situácie nejako vyriešiť.

Dívala som sa na tvoje stránky a zaujalo ma, že vedieš maximálne dvoch ľudí. Prečo to tak je? Je to napríklad pri skialpe inak?
Záleží na výstupe. Skalné výstupy sú limitované na dve osoby. Sú aj výnimky na tri osoby, ako je napríklad normálka na Gerlach, alebo na Vysokú, na Bradavicu a podobne. Za istých podmienok sa dá napríklad aj na Grossglockner viesť troch ľudí, ale keď sa podmienky zmenia, tak už nie. Ale drvivá väčšina výstupov je len pre dvoch. Pár kopcov a ciest je limitovaných dokonca na jednu osobu, napríklad Matterhorn alebo niektoré výstupy na Mont Blanc. To preto, aby vodca dokázal klientov efektívne istiť, či už súčasne na krátkom lane alebo metódou štand – štand a zachovala sa vždy nejaká rozumná miera bezpečnosti.

Pri skialpových túrach sa všeobecne odporúča pravidlo šiestich klientov. Opäť sa to môže líšiť podľa oblasti, pokojne aj podľa štátu. Obtiažnosť skialpovej túry stúpa hlavne so sklonom, čo je najdôležitejší parameter. S rastúcou obtiažnosťou túry potom klesá počet klientov. Existuje na to dokonca aj stupnica, ktorá tie skialpové túry hodnotí.

Keď za tebou príde klient, že si vybral nejaký výstup napríklad v Amerike, kde si nikdy nebol, ideš do toho aj „naslepo“, alebo vodíš len na miestach, kde si už ty sám bol?
Vediem aj také túry. My tomu hovoríme on-sight, tak ako sa tomu hovorí pri lezení. Je dôležité klientovi vopred oznámiť, že som na tom mieste nikdy nebol, ale áno, som ochotný si to naštudovať a ísť do toho s ním. Bežne to robia všetci, pretože nie je v našich silách byť všade na planéte. Je to však samozrejme náročnejšie o to, že si musím všetko naštudovať a opýtať sa iných vodcov. Od nich dostávam tie najlepšie informácie. Či už je to o spôsoboch dopravy, ubytovaní, priamo o výstupe alebo o trase, či kedy je dobrá sezóna a či sú tam dobré podmienky alebo nie.

Konkrétne Amerika je veľký problém, pretože tam platia, čo sa vodcovstva týka, veľké obmedzenia. V Alpách je to výrazne jednoduchšie.

Pokračovanie nižšie...