Jeden z najťažších pretekov na svete: Red Bull X-Alps. Rozhovor s českým pretekárom Ondřejem Procházkou

Rozhovor s Ondřejem Procházkou

Náš rozhovor s Ondrom sa uskutočnil tesne pred štartom pretekov. O niekoľko dní neskôr Ondra, žiaľ, na vlastnej koži pocítil, aké ťažké preteky to môžu byť. Na začiatku kvôli komplikáciám zaostal, ale na druhý deň sa mu to podarilo zvrátiť a posunúť sa o štyri pozície dopredu. Ondrovi zdanlivo nič nehrozilo. Ale po neuveriteľnom nočnom boji, keď sa jeho traja hlavní súperi rozhodli využiť takzvaný Night Pass (raz za preteky môžu pretekári vynechať odpočinok a pokračovať pešo cez noc ďalej po trase) a pod rúškom tmy ho predbehli. Tým sa Ondra napriek boju do poslednej sekundy opäť ocitol na konci zoznamu a bol vyradený ako prvý, napriek pôvodnému náskoku približne 50 km od posledného pretekára Jumninga Songa.

Napriek tomu, že v súťaži už oficiálne nepokračuje, rozhovor s Ondrom považujeme za veľmi cenný, pretože môžeme nahliadnuť pod pokrievku týchto špeciálnych pretekov a zistiť, o čom to celé je. Dúfame, že svoje skúsenosti z tohto ročníka zúročí aj nabudúce! 😊

Chystáš sa na jedny z najťažších pretekov na svete. Ako vyzerá tvoj bežný tréningový deň? Koľko toho nalietaš/nabehaš?

Podstatou preteku X-Alps je prechod cez Alpy, kde sa pretekári môžu pohybovať iba pomocou chôdze/behu a letom na paraglide. Takže hlavnou doménou tréningu je turistika a lietanie v horách. Môj tréningový deň zvyčajne pozostáva z jednej alebo dvoch "hikov" - výstupov na štartovacie miesto. Zvyčajne tréning zahŕňa jeden až dva tisíc výškových metrov stúpania, päť až pätnásť kilometrov vzdialenosti a približne päť až sedem hodín letu. Ak sa musí počas letu pristáť kvôli podmienkam napríklad po štyroch hodinách, je na rade druhá túra, aby sa mohlo opäť vzlietnuť.

Takže sa viac sústredíš na lietanie?

Ide o to, aby som počas pretekov čo najviac eliminoval chôdzu po rovine (= asfalte). Chôdza je strašne dlhá, nie je optimálna ani zo zdravotného hľadiska. Počas letu sa človek pohybuje rýchlosťou 15-30 km/h v priamom smere. Veľmi pomalé lety, pri ktorých sa človek musí veľmi namáhať a letí proti vetru, majú rýchlosť okolo 10-15 km/h vzdušnou čiarou. Pri chôdzi sa však pohybujeme pod 5 km/h. Jednoducho, čím viac človek letí a čím menej kráča, tým rýchlejšie prekonáva trasu. Takto vyzerá tréning. Ide o to, aby som čo najlepšie využil letové podmienky.

Takže najlepšia taktika je lietať aj v zlých podmienkach?

Je úžasné, koľko sa dá nalietať za jeden let vo veľmi zlých podmienkach. Niektorí športovci v takejto situácii volia taktiku zostať na čo najrovnejších cestach a prejsť šesťdesiat kilometrov. Iní však radšej opakovane skúšajú niekam stúpať a kĺzať sa na padáku. Urobia 4 - 5 výstupov, možno dosiahnu 4 000 - 5 000 výškových metrov za jeden deň, ale prekonajú 60 km vzdušnou čiarou, zatiaľ čo 60 km chôdze po ceste sa rovná 30 km vzdušnou čiarou. Výber správnej stratégie je jednoducho kľúčom k úspechu.

Kedy si sa začal pripravovať?

Na tieto preteky sa pripravujem už roky. Trikrát som absolvoval Red Bull X-Alps ako člen podporného tímu, kde som chodil a nosil veci pre talianskeho športovca Arana Durogatiho, tiež zo stáje Salewa. Trvalo mi rok, kým som sa dostal do výberu športovcov, je to veľmi náročné. Odkedy bola nominácia jasná a oznámili ma ako pretekára, pripravoval som sa ešte viac. Hlavná časť prípravy sa začala v apríli - asi dva a pol mesiaca lietania v Alpách vlastne priamo na trase. Som veľmi rád, že sa mi podarilo nalietať toľko hodín napriek tomu, že počasie nebolo úplne optimálne.

Paraglidistov je veľa. Ako sa stalo, že si sa dostal medzi elitnú tridsiatku pretekárov, ktorí boli vybraní na tieto preteky? Plánoval si to?

Vo svojej športovej kariére som nikdy netúžil stať sa najlepším. Skôr som mal rád to, čo som robil - miloval som šport, ktorý som robil.

Môj športový rozvoj sa začal, keď som začal lietať akrobaciu. A dôvodom bolo naučiť sa lietať bezpečnejšie. Akrobacia je vnímaná ako niečo nebezpečné, ale paradoxne je to spôsob, ako človek získa lepší cit a skúsenosti pre paragliding. Akrobacia ma začala baviť natoľko, že som sa postupne stal súťažiacim a začal som vyhrávať súťaže. Aj keď ja ani nie som súťažný typ. Moja mama je prekvapená, že vôbec pretekám, pretože ma pozná. Rád hrám šach, ale nie preto, aby som vyhral, ale skôr preto, aby som si zahral šach. Takže paragliding je taký neplánovaný zvrat.

Neplánovaný zvrat? Môžeš to opísať presnejšie?

Asi od svojich piatich rokov som sedel pri počítači. Počítač bol pre mňa neuveriteľnou závislosťou a záujmom. Od jedenástich rokov som spravoval webové portály a vytváral webové stránky a študoval som aj informatiku. Tieto sedavé záľuby mi však neprispievali práve k dokonalému fyziologickému rozvoju a povedal by som, že to bol najväčší "impulz", aby som sa dostal k nejakej činnosti, ktorá by bola mimo počítača. Dokončil som magisterské štúdium a chystal som sa začať budovať kariéru. V tom čase som sa však zlepšoval v paraglidingu, takže som zostal na voľnej nohe. Videl som totiž, že to, čo ma najviac baví, zároveň škodí môjmu zdraviu.

Keď som mal okolo dvadsať rokov, urobil som veľké zmeny smerom k zdravému stravovaniu a k pohybu. Zistil som, že vďaka športu môžem byť viac na čerstvom vzduchu. Vďaka tomu som objavil disciplínu Hike & Fly, v ktorej som našiel radosť. Pohyb som potreboval pre život a zdravie, ale mojím hlavným cieľom bolo lietanie.

V roku 2013 ma oslovili Renata a Aaron, že potrebujú ďalšieho podporovateľa pre Red Bull X-Alps. Tak som sa dostal k týmto pretekom. Potom som Aarona podporoval ešte trikrát, vrátane Pyrenejí. Logicky som dostal chuť pretekať sám a s najlepšími pretekármi na svete. V roku 2015 som dokonca absolvoval vlastný prechod cez Alpy, pretože to bol môj sen.

Na čo sa najviac tešíš a čoho sa najviac obávaš?

Myslím, že sa teším relatívne na všetko. Preteky majú, samozrejme, veľa náročných úsekov. Ak nevyjde počasie, je to veľké utrpenie. Človek je veľmi často na hlavnej ceste, ale to je pre každého rovnaké. Teším sa na všetky momenty hore aj dole. Mojím hlavným cieľom je zvládnuť preteky psychicky. Byť pokojný, nestresovať sa, príliš nekontrolovať, kde je kto, pretože je to taká horská dráha. Koľkokrát je pretekár vpredu a v priebehu jedného dňa spadne do stredu poľa, pretože urobí jednu malú chybu. Musíte sa sústrediť a brať preteky tak, ako keby ste boli na trati sami. Keď urobím chybu, poučiť sa z nej, ale zároveň si z nej nič nerobiť. Chyby sa stávajú, nie sme roboti, sme ľudia.

Dokážeš povedať, aký podiel energie človek vynaloží na lietanie v porovnaní s výkonom? Aj keď " sa vezieš", pobyt vo vzduchu dlhé hodiny nemôže byť ľahký.

Určite je nevyhnutné dobré rozloženie energie medzi chôdzu, stúpanie a lietanie. Lietanie nie je náročný fyzický pohyb, ale je to veľmi náročná mentálna činnosť. To je tiež jeden z dôvodov, prečo som spomínal, že je veľmi dôležité čo najmenej chodiť a čo najviac lietať. Ak sa človek v jeden deň "unaví" alebo vynaloží zbytočnú energiu na presun 10 - 20 km počas dopoludnia, táto fyzická strata sa prejaví na schopnosti správne preletieť dlhšiu trasu a byť svieži pri rozhodovaní, čo ďalej. Počas letu je potrebné urobiť strašne veľa malých rozhodnutí. Smer vyzerá jednoducho, ale môžete letieť cez rôzne hrebene. V každom okamihu sa môže smer zmeniť, pretože závisí od toho, kde je práve slnko, kde je tieň, kde sú mraky. Čím viac energie človek vynaloží na pochod, tým je pravdepodobnejšie, že urobí chybu.

Napríklad jedna malá chyba v lete znamená približne 5 - 10 km meškania, zatiaľ čo jedna veľká chyba znamená 40 - 50 km meškania. To je jeden deň chôdze. Takže človek sa musí snažiť (ak je dobré letové počasie) byť na správnom mieste okolo 10.00 h a vyštartovať, aby čo najviac preletel. Posledné pristátie je podľa pravidiel o 21.00, takže človek môže letieť 10 hodín. To sa však podarí len vtedy, ak sú podmienky úplne optimálne. Počas piatich alebo desiatich hodín letu stúpate a klesáte veľa do výšky, čo je veľmi únavné. Najmä pri lete vo výške okolo 4 000 metrov nad morom. Hoci sa lietanie nezdá ako fyzický šport, únava po desaťhodinovom lete je veľká. V popredí sa však zvyčajne nachádzajú súťažiaci, ktorí menej chodia a viac lietajú. A práve takýmto spôsobom chcem k pretekom pristupovať aj ja.

A ako sa vysporiadaš s potrebou ísť na toaletu?

Pokiaľ ide o hydratáciu a s ňou spojené chodenie na toaletu, samozrejme, že počas letu musíte močiť. Na to používame špeciálne kondómy, ktoré umožňujú ísť na toaletu počas letu. Nie som ich skutočným fanúšikom. Väčšinu svojej leteckej kariéry som za letu močil bez kondómov, ale nie je to veľmi pohodlné a nie je to jednoduché. Na preteky som si objednal škatuľku kondómov a určite budem túto možnosť využívať - najmä v dňoch, keď je jasné, že lety budú dlhé.

Ak odhliadneme od športovej stránky pretekov, čaká na vás ďalšia výzva, a tou sú samotné hory. Ako zvládaš nebezpečenstvá, ktoré hory prinášajú (lavíny, exponované oblasti, vietor, dážď, chlad)?

Momentálne máme v Alpách relatívne veľa snehu. Ale v každom prípade sú prechody cez ľadovce veľmi nepravdepodobné. Ľadovec musíte zvyčajne prejsť raz alebo dvakrát za pretek, ak vôbec. A sme opäť pri tom - kľúčom je jednoducho čo najviac lietať a prekonávať tieto miesta. Štart je zvyčajne pod snehovou čiarou, ktorá je teraz okolo 2500, až takmer 2800 m n. m., vyššie na južných svahoch. Každopádne, ak je toľko snehu ako teraz, neprechádzame cez tieto exponované miesta pešo. Okrem toho v preteku platia veľmi prísne pravidlá - človek musí mať oficiálneho sprievodcu, lavínovú výbavu, pípák a podobne.

Ako si vyberáš štartovú pozíciu na štart? Sú na pretekoch vopred určené, alebo si každý sám vyberá pozíciu, z ktorej bude štartovať? Máš ich vopred vybrané?

Výber štartovačky, to je strategická vec. Pozície na štart nie sú pevne stanovené, pretože keby boli, bolo by to dosť obmedzujúce. Jediné miesto, kde nemôžete vzlietnuť, odkiaľ chcete, je Nemecko. Tam je to nezákonné. Ale v Nemecku netrávime veľa času.

Miesto štartu si vyberáte podľa pocitu a pohľadu na satelitný obrázok. Existujú aplikácie, ktoré vám môžu pomôcť, ale je to skôr o pocite. Logicky hľadáte štart najbližšie k miestu, kde sa nachádzate. Musí mať správnu expozíciu voči slnku. Dlhý let zabezpečí hlavne západne osvetlené rebro. Takže je to relatívne dané a človek si len musí overiť, či sa vôbec dá štartovať. Terén často nie je úplne optimálny a človek musí štartovať v technicky náročných podmienkach. Nie vždy je na vrchole " trávička", nie vždy má kopec optimálny sklon. Výber miesta štartu a technická možnosť štartovať kdekoľvek je často rozhodujúcim rozdielom medzi pretekármi.

Z tridsiatich pretekárov sa do cieľa zvyčajne dostane len hŕstka. Aké sú tvoje ambície? Máš nejakú taktiku?

Najväčším cieľom je dostať sa do finiša, to je asi cieľ väčšiny pretekárov. Čo sa týka taktiky - ak sa sústredíte na pretek, najlepší výsledok sa dostaví, keď je súhra s počasím a telom. Keď telo spolupracuje. Takže by som sa rád dostal do cieľa, to je samo o sebe obrovský úspech pre väčšinu pretekárov a to je môj hlavný cieľ.

Kto je tvojím "supporterom" na trati? V čom sa na neho/ňu spoliehaš? Za čo je zodpovedný? Čím si na trati dopĺňaš energiu?

Podpora je kľúčovou postavou na preteku, pretože zabezpečuje pohyb vozidla, jedlo, vodu a náhradné oblečenie počas dňa. Mám jedného hlavného supportera, ale v tíme je nás viac. Pred desiatimi rokmi sa začali tímy rozrastať. Pôvodne bol povolený len jeden supporter, ale posledných päť rokov sme mali tímy až so šiestimi vozidlami. My to mať nebudeme, idem na zlatú strednú cestu, dve autá, traja supporteri plus ja. Pôjde somnou fyzioterapeut a dvaja šoféri na striedavé túry, pretože potrebujem nosiť jedlo a ostatné veci tam, kam idem. Budeme mať jeden elektrický a jeden normálny bicykel. Celé preteky sú založené na tíme.

Na trati sa budem spoliehať na stravu z Adventure Menu a na domácu kuchyňu, ktorú bude pripravovať môj hlavný supporter Fabrizio. Dal som mu všetky svoje recepty, ktoré bežne používam, aby sa jedlo čo najviac podobalo tomu, ako sa bežne stravujem. Budú to kašovitejšie, hydratovanejšie veci, aby dopĺňanie tekutín nepochádzalo len z vody a jonťáků, ale aj z jedla.

A čo vybavenie? Musí byť náročné pripraviť sa na sneh aj vysoké teploty, a pritom mať so sebou všetku paraglidingovú výbavu. Koľko kilogramov nosíš na chrbte?

Pokiaľ ide o vybavenie, nosím asi desať kíl. Nie je to až tak veľa. Máme povinnú výbavu, čo je padák, sedačka, záložný padák, prilba, sedák s bezpečnostným vybavením a také špeciálne tričko Race Arm. A samozrejme batoh a dve trekovacie zariadenia. Jedným je Garmin InReach, ktorý zabezpečuje bezpečnosť, a potom zariadenie na živé sledovanie, čo je mobilný telefón CAD. A povinná svetlica s dvoma nábojmi.

Princíp logistiky spočíva v tom, že zvyšné veci, ako oblečenie na prezlečenie po túre alebo inú špeciálnu výbavu, ktorú človek potrebuje na let, pomáha nahor nosiť support. Nemusím teda všetko niesť na chrbte. Počas všetkých tréningových dní v posledných dvoch mesiacoch som nemal šerpu a všetko som si niesol sám - to bolo asi 15 kíl. Ale počas pretekov to bude tak desať.

Preteky sa zvyčajne končia pristátím na malej ploche v jazere. Máš pripravený akrobatický kúsok, aby si na ňom pristál? 😊

Plán na záverečné pristátie na pontóne v Zell am See zatiaľ nemám. Vždy si to nechávam na poslednú chvíľu tak, ako zvyčajne lietam na akrobatických súťažiach - tzv. freestyle, kde si prvky vyberám a kombinujem až počas momentu letu. Do Zell am See je to však ďaleko, takže si nebudem robiť veľké plány na pristátie a keď tam budem, možno niečo pekné vymyslím.

Povedz nám o sebe niečo viac. Kde žiješ? Máš rodinu? Obľúbené miesto na lietanie?

Väčšinu roka trávim na Kanárskych ostrovoch, kde žijem so svojou rodinou na malom ostrove El Hierro. Je to najmenší zo siedmich Kanárskych ostrovov, má 7 000 obyvateľov. Je to všetko spolu, voda a hory. Môžem tu lietať 300 dní v roku. Kedysi som veľa cestoval kvôli lietaniu, ale teraz sa snažím žiť ekologicky, s čo najmenšou ekologickou stopou. Takže tento ostrov je ideálny - všetko mám kúsok od seba. Najvyššia hora je ako Sněžka, takmer 1502 metrov nad morom, sú tu strmé útesy a v podstate je to tak trochu raj pre paraglidistov.

Obľúbené miesta na lietanie, tých mám niekoľko. Alpy sú určite jedným z nich. V budúcnosti by som chcel trochu lietať v Himalájach, Pakistane a podobne. Ale stále čakám, kým dcéra trochu podrastie, a až potom sa vrátim k cestovaniu. Snažím sa nájsť akýsi zlatý stred, stále objavovať nové miesta na lietanie, ale nerobiť to s takým extrémnym ekologickým dopadom na prírodu.